Pasca roku 2050: Prečo nás túžba po bezpečí môže uväzniť v digitálnom panoptiku?

Opakujú sa dejiny v presných vlnách? V ďalšej časti seriálu o informačných technológiách sa ponoríme hlboko do budúcnosti okolo roku 2050. Cez optiku historických cyklov, Jungovej synchronicity a najnovších technologických trendov odhalíme, prečo nás vlastná túžba po bezpečí môže priviesť k dokonalej digitálnej totalite.

Vo svete existujú fascinujúce koncepty o tom, že historické udalosti sa nedejú náhodne, ale sa opakujú v určitých vlnách (periodicita) alebo sa dejú súčasne na rôznych miestach bez zjavného prepojenia (synchronicita). V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na synchronicitu a periodicitu v dejinách s odkazom na obdobie okolo r. 2050.

Periodicita (cyklickosť dejín) je teória, ktorá sa snaží dokázať, že história sa opakuje v pravidelných časových intervaloch alebo fázach. Na rozdiel od lineárneho vnímania času (minulosť – prítomnosť – budúcnosť) vidí dejiny ako špirálu alebo kruh.

Teória generácií: Známa sociologická Teória generácií (Strauss-Howe) tvrdí, že dejiny (najmä moderné západné) sa opakujú v zhruba 80 až 90-ročných cykloch (čo zodpovedá dĺžke ľudského života). Každý cyklus má 4 fázy: rozkvet, prebudenie, rozklad a krízu (ktorá často končí veľkou vojnou alebo transformáciou spoločnosti), po ktorej prichádza nový rozkvet.

Vzostup a pád ríš: Historici ako Edward Gibbon alebo Oswald Spengler opísali, že každá civilizácia má svoj biorytmus – narodenie, mladosť (expanzia), dospelosť (rozkvet), starobu (dekadencia, morálny úpadok) a smrť. Tento cyklus trvá zvyčajne niekoľko storočí.

Ekonomické cykly: ruský ekonóm Nikolaj Kondratiev opísal dlhé technologické a ekonomické cykly v trvaní 50 až 60 rokov, kde po období masívneho technologického rastu nasleduje nasýtenie trhu, stagnácia a ekonomická kríza.

Príklad historickej paralely (anatómia dvoch diktatúr): Napoleon a Hitler: medzi týmito dvoma postavami existuje zaujímavá paralela v tom, ako rýchlo ich ríše prešli cyklom vzostupu a pádu, pričom kľúčové míľniky od seba delí približne 130 rokov. Napoleon prišiel k moci v roku 1799, Hitler v roku 1933 (rozdiel 134 rokov). Obaja sa pokúsili o fatálny vpád do Ruska: 1812 a 1941 (rozdiel 129 rokov) a obaja boli definitívne porazení po zhruba 12 rokoch absolútnej moci: 1815 a 1945 (rozdiel 130 rokov). Hoci historici presnú číselnú zhodu odmietajú ako hru s dátumami, tento príklad názorne ilustruje, že diktatúry, ktoré sa pokúsia ovládnuť Európu, často prechádzajú identickým a predvídateľným cyklom sebadeštrukcie.

Synchronicita. Tento termín zaviedol psychológ Carl Gustav Jung. Definuje ju ako zmysluplnú náhodu – keď sa dve alebo viac udalostí stane v rovnakom čase, sú tematicky prepojené, ale neexistuje medzi nimi žiadna priama príčinná súvislosť (kauzalita). V dejinách to znamená, že rôzne civilizácie, ktoré o sebe nevedeli a boli od seba tisíce kilometrov ďaleko, vynašli to isté alebo prešli rovnakými zmenami v tom istom čase.

Osová doba: tento pojem zaviedol filozof Karl Jaspers. Hovorí o tom, že v období medzi rokmi 800 až 200 pred n. l. nastal na troch nezávislých miestach planéty paralelný duchovný a filozofický prevrat: v Číne žil Lao-c’, v Indii Budha, v Perzii pôsobil Zaratuštra, v Izraeli starozákonní proroci, v Grécku žili Sokrates, Platón a Aristoteles. Tieto kultúry nemali medzi sebou kontakt.

Stavba pyramíd v podobnom historickom období: V prvej vlne sa monumentálne stupňovité stavby objavili súčasne v Egypte a Mezopotámii. O tisícročia neskôr, v druhej synchrónnej vlne okolo prelomu letopočtov, zasa nezávisle od seba rástli súčasne obrie pyramídy v Číne a strednej Amerike u Mayov.

Synchronicita objavov (viacnásobný objav): často sa stáva, že dvaja vedci na opačných koncoch sveta objavia nezávisle od seba v tom istom roku rovnakú vec. Napr. objav diferenciálneho a integrálneho počtu (Newton v Anglicku a Leibniz v Nemecku) alebo evolučná teória (Darwin a Alfred Russel Wallace).

Prečo sa to ale deje? Materialisti hovoria, že ľudská povaha a materiálne podmienky sú všade rovnaké, preto ľudia v podobných situáciách reagujú rovnako. Psychológovia (ako Jung) zasa veria v existenciu kolektívneho nevedomia, akéhosi globálneho informačného poľa, z ktorého ľudstvo v určitých obdobiach čerpá rovnaké myšlienky. Príkladov je bezpočet. Existujú o tom mnohé publikácie a knihy, zaoberajú sa tým historici, filozofi, vedci. Teraz však nechceme tieto teórie potvrdzovať ani spochybňovať, jednoducho existujú.

Čo z toho vyplýva pre nás? Ak sa pozrieme na dáta a teórie, tak rok 2050 sa spomína v dvoch odlišných tónoch. Z hľadiska cyklov by mal byť svet pokojnejší, no z hľadiska technológií hrozí vznik „digitálneho panoptika“ (techno-totality).

Autori Teórie generácií (Strauss a Howe) tvrdia, že momentálne (približne od krízy v roku 2008 až do roku 2030-2035) prežívame takzvanú štvrtú otáčku (krízu). Je to obdobie chaosu, vojen, rozpadu inštitúcií a ekonomickej nestability. Podľa ich historického kalendára v rokoch 2030 – 2035 kríza vyvrcholí a starý systém sa reštartuje (podobne ako v roku 1945 po II. svetovej vojne). Nastane tzv. prvá otáčka – rozkvet. Okolo roku 2050 by sme teda mali žiť v ére silných inštitúcií, vysokej miery konformizmu a ekonomickej obnovy.

Kde je však háčik? Aby spoločnosť vybudovala tento „poriadok a rozkvet“, ľudia po rokoch chaosu dobrovoľne odovzdávajú obrovskú moc štátu výmenou za bezpečnosť. To, čo teória nazýva „silnými inštitúciami“, môže v praxi pre jednotlivca znamenať stratu slobôd a tvrdú štátnu kontrolu – teda formu mäkkej totality.

Matematický historik Peter Turchin pomocou analýzy obrovských historických dát (tzv. kliodynamika) už v roku 2010 presne predpovedal obrovskú vlnu politickej a sociálnej nestability, ktorá zasiahne západný svet v 20. rokoch 21. storočia. Jeho modely ukazujú, že spoločnosti prechádzajú zhruba 200-ročnými cyklami. Tie pravidelne končia „preprodukciou elít“ – stavom, kedy systém vygeneruje príliš veľa ambicióznych kandidátov na moc, pre ktorých niet špičkových miest, čo vedie k ich vzájomnému boju, radikalizácii a ožobráčeniu strednej triedy.

Ak sa táto súčasná kríza, v ktorej práve žijeme nevyrieši zásadnými reformami, podľa Turchina hrozí dlhodobý rozpad politického poriadku. Okolo rokov 2040 – 2050 tak môžeme čeliť svetu, kde vyčerpané štáty kolabujú pod váhou vnútornej destabilizácie.

Práve v tomto bode sa obidve teórie paradoxne stretávajú, hoci používajú opačný slovník. To, čo Strauss a Howe nazývajú „obdobím rozkvetu a silných inštitúcií“, môže byť v materiálnej realite Petra Turchina odpoveďou na predchádzajúci kolaps. Aby spoločnosť prežila Turchinov rozpad elít, v rokoch 2040 – 2050 dobrovoľne odovzdá moc tvrdým autoritárskym režimom. Výsledný rok 2050 tak neprináša rozpor, ale desivú synergiu: Strauss-Howeov vytúžený „poriadok a bezpečnosť“ dostane kvôli Turchinovmu kolapsu podobu technologickej diktatúry.

Prečo bude totalita v roku 2050 iná? Ak okolo roku 2050 vznikne totalita, nebude vyzerať ako fašizmus alebo komunizmus 20. storočia (žiadne ostnaté drôty a čistky). Pôjde o technologický kontrolný aparát, ktorý politológovia predpovedajú na základe súčasných trendov: centrálne digitálne meny – zánik hotovosti. Štát bude mať absolútnu kontrolu nad každým nákupom. Ak občan vyjadrí nesúhlas s režimom, systém mu jednoducho „vypne“ peniaze alebo obmedzí rádius pohybu. Umelá inteligencia a prediktívna polícia: AI bude schopná monitorovať online správanie, biometrické dáta z kamier na uliciach a predvídať „protištátne myšlienky“ skôr, než sa premenia na skutok. Sociálny kredit: systém, ktorý už dnes testuje Čína, sa vplyvom kríz môže stať globálnym štandardom pre udržanie poriadku.

Z hľadiska cyklov je obdobie okolo roku 2050 bodom, kedy svet bude hľadať stabilitu za každú cenu. Práve táto túžba spoločnosti po poriadku, kombinovaná s mimoriadne vyspelou AI, môže vytvoriť podmienky pre vznik režimu, pred ktorým varoval George Orwell.

Záver: analýza historických cyklov a technologických trendov naznačuje, že spoločnosť sa okolo roku 2050 naozaj môže ocitnúť v digitálnej totalite poháňanej snahou o bezpečnosť po krízových obdobiach, ak sa spoločnosť aktívne nepostaví za ochranu súkromia, ochranu hotovosti, podporu decentralizovaných technológií a nebude vytvárať dostatočný politický tlak na dobrovoľnosť digitálnych nástrojov. Nejedná sa teda o nezvratný osud. Okrem toho tu do celého vývoja môžu vstúpiť aj ďalšie premenné, o ktorých naša spoločnosť zatiaľ nevie.

Krok pre nasledujúci mesiac

Je vznik digitálnej totality reálny napriek svojej technologickej zraniteľnosti, decentralizácii, prirodzenému spoločenskému odporu a geopolitickým rozdielom?